Základné pojmy

Na tejto stránke si postupne vysvetlíme pojmy, s ktorými sa v rámci hudby budete stretávať. Pojmy budeme doplňovať postupne, keďže to nie je možné urobiť naraz. Vopred vám ďakujeme za pochopenie. Privítame zároveň aj vaše tipy a názory a to nielen k tejto téme, ale aj k celému obsahu tohto internetového diela.

Pomlčky – označujú miesta medzi notami, kde sa nič nehrá. Sú to znamienka pre prestávky medzi jednotlivými notami. Ich tvar v notovej osnove znázorňuje obrázok:

Takt – je časť (úsek) v notovej osnove oddelený dvoma zvislými čiarami. Jednotlivé dĺžkové hodnoty nôt sú v takte zoskupené do skupín. Takty sú základnou rytmickou a metrickou jednotkou v skladbe. Takty tvoria motívy, vety a celé skladby. Najpoužívanejšie takty v praxi sú celý (C), štvorštvrťový (4/4), polový (1/2), trojštvrťový (3/4), šesťosminový (6/8), atď.

1. celý takt má štyri doby s nepravidelným rytmickým delením

2. štvorštvrťový takt má štyri doby deliteľné na štyri štvrťové noty

3. dvojštvrťový takt má dve doby, napríklad polka

4. trojštvrťový takt má tri doby, napríklad valčík

Predtaktie – je neúplný takt na začiatku skladby, ktorý môže tvoriť rôzny počet nôt až do rozsahu hodnoty taktu. Napr.: predtaktie v 4/4 takte môže byť zložené z nôt do hodnoty 4/4, nie viac! Nie v každej skladbe musí byť predtaktie. Ak je, poznáme to podľa toho, že úvodné noty za kľúčom a predznamenaním po prvú taktovú čiaru dávajú súčet dĺžkových hodnôt menší ako určuje predtaktie.

Predznamenanie – tvorí jedna alebo viacero posuviek (krížikov „#“ alebo béčiek „b“) na začiatku notovej osnovy za kľúčom. Uvedené posuvky v predznamenaní platia pre celý riadok notovej osnovy a vo všetkých oktávach pokiaľ nie sú odrážkou (znamienko pre zrušenie posuviek) pre jednotlivé noty v notovej osnove pozmenené.

Tempo – je základná prednesová rýchlosť skladby, cvičenia, frázy, či motívu. Tempo sa najčastejšie vyjadruje počtom štvrťových nôt za minútu. Rýchlosť tempa je závislá od dĺžky tejto základnej notovej hodnoty. Takto môže mať štvrťová nota rôznu skutočnú (reálnu) dĺžku.

Legato – je spôsob tvorby tónov, ktoré na seba plynulo nadväzujú. V notovej osnove sa zapisuje (noty sa spájajú) oblúkom. Na gitare hráme legato príklepmi a uvoľneniami ľavej a pravej ruky.

Staccato – (čítaj „stakáto“) je spôsob hry, technika hry, kedy tóny od seba navzájom výrazne oddeľujeme. Takto zahrané tóny sú krátke a úsečné. V notovej osnove sa staccato označuje bodkou nad alebo pod hlavičkou noty. Na gitare hráme staccato väčšinou tlmenou (tzv. MUTE) technikou.

Tenuto – označujeme ním noty pri ktorých je potrebné veľmi presne dodržať ich dĺžkovú hodnotu. Takéto noty zapisujeme do notovej osnovy s vodorovnou čiarkou nad alebo pod hlavičkou noty. Od ostatných sa líšia tým, že sú o čosi viac zdôraznené.

Akcent – je prízvuková značka. Už tenuto je najmenšou prízvukovou značkou. Akcent alebo aj dôraz má dve základné hodnoty. Označenie niektorých techník hry v notovej osnove ukazuje nasledujúci obrázok:

Bodka pri note –  (pomlčke) predlžuje jej trvanie o polovicu jej hodnoty. Napríklad, celá nota (pomlčka) s bodkou má dĺžku ako celá nota (pomlčka) + polová nota. Druhá bodka pri note (pomlčke) predlžuje hodnotu noty (pomlčky) o ďalšiu hodnotu, konkrétne o polovicu hodnoty prvého predĺženia. Celá nota s bodkou + ďalšou bodkou predĺži dĺžku pôvodnej noty o polovú a ešte o ďalšiu štvrťovú dobu. Tiež sa môže použiť tretia bodka. Potom sa dĺžka noty (pomlčky) predlžuje ešte o ďalšiu príslušnú hodnotu (polovicu z predchádzajúceho predĺženia). Takto označené noty (pomlčky) sa hrajú (pauzujú) v celej označenej hodnote naraz. Nižšie uvedené príklady dokresľujú dĺžkové hodnoty pri použití bodiek:

Kľúč – je znak na začiatku notovej osnovy alebo v nej, podľa ktorého čítame noty, teda určujeme ich výšku. Na označenie miesta v notovej osnove sa vo vývoji notového písma najskôr používali písmená „C“, „G“ a „F“. Z týchto sa postupne vyvinuli dnešné kľúče. V súčasnosti sa v hudbe najčastejšie stretávame s nasledovnými kľúčmi: G kľúče pri týchto špirála objíma linku na ktorej leží nota „g“.

V súčasnosti najčastejšie používaným „g“ (husľovým) kľučom sa Zzapisujú tóny stredné a vysoké:

Druhým najpoužžívanejšším kľúčom je F-kľúč (basový). Pomocou neho zapisujeme tóny stredné a hlboké:

Z C-kľúčov sa v súčasnosti používa iba altový a tenorový kľúč na zápis tónov pre niektoré nástroje symfonického orchestra (viola – altový, pozauna – tenorový).

Z dôvodu prehľadnejššieho a ľahššieho čítania veľmi vysokých a veľmi hlbokých tónov zapísaných v G a F-kľúčoch používame tzv. oktávovú značku (8va), ktorú p횹eme nad alebo pod noty:

Poltón a celý tón

Poltón je najmenššou nedeliteľnou vzdialenosťou medzi tónmi v tónovej sústave.

Klaviatúra je usporiadaná v poltónoch. Pohľadom na klaviatúru poznáme poltón podľa toho, žže ide vžždy o 2 susedné – najbližšižše klávesy. Buď 2 biele, alebo biely a čierny kláves. V rade tzv. pôvodných tónov sú prirodzené poltóny medzi e-f a h-c. Spočítaním dvoch poltónov dostaneme celý tón. Na klaviatúre ho predstavujú 2 klávesy, medzi ktorými je jeden kláves voľný. Teda celý tón je dvojnásobkom poltónu, preto ho môžžeme rozdeliť na dva poltóny.

Celé tóny a poltóny pozrime na názornom príklade: Celý tón je označený: 1, poltón: 1/2

Skratky a značky notového písma

V notovom zápise sa tiež vyskytujú skratky a značky, ktoré zrýchľujú a zjednoduššujú zápis. Najčastejššie sa stretávame so značkami, ktoré označujú opakovanie alebo návrat určitej časti skladby. Značky na opakovanie taktov alebo opakovanie tónov (respektíve skupiny tónov) vidíme často pri zápise inšštrumentálneho sprievodu k piesňam, kde sú často opakované rytmické, alebo melodicko-rytmické ostinátne figúry (ostinátna figúra –- nemenný prvok: harmonický, melodický, rytmický – opakujúci sa počas dlhššieho úseku).

Opakovanie časti skladby sa označí značkou nazývanou „repetícia„. Je to dvojitá taktová čiara s dvojitou bodkou na vnútornej strane taktovej čiary umiestnenou v 2. a 3. medzere:

Keď sa časť skladby opakuje od začiatku, opakovaciu značku p횹eme len na koniec prísluššnej časti:

Po opakovaní určitého úseku skladby sa stáva, že sa záver skladby hrá ináč ako prvýkrát. Úsek, ktorý hráme prvýkrát označíme 1. – prima volta (tal.) -– prvý raz. Úsek, ktorý hráme druhýkrát (pri opakovaní nahradí prvý úsek) označíme 2. –seconda volta– – druhý raz. Takty prima volty sa pri opakovaní vynechávajú. Toto označenie sa p횹e nad notovú osnovu.

Keď sa v trojčasovej skladbe zhoduje tretia časť s prvou (forma A B A ), tretia časť sa nevyp횹e, ale na konci druhej časti (B) sa napíše Da Capo al Fine (od začiatku do konca) alebo len D.C., čo znamená opakovanie prvej časti od začiatku, pričom sa koniec prvej časti označí slovom Fine. Capo – hlava (tal.).

Ak sa skladba nemá opakovať od začiatku, ale len od jej určitej časti (miesta), toto miesto, odkiaľ má hudba zaznieť, sa označí značkou a predp횹e slovami Dal Segno (čítaj seňo) al Fine (alebo len D.S.), teda od značky k predpísanému koncu – Fine.

Opakovanie taktu s ostinátnou figúrou viackrát bez zmeny sa vyznačí vo vnútri taktu ššikmou čiarou s dvoma bodkami (obr. nižšie 1. riadok).

Opakovanie dvojtaktia sa vyznačí dvojitou ššikmou čiarou na taktovej čiare zasahujúcou do dvoch taktov (obr. nižšie 2. riadok).:

Opakovanie tónov rovnakej výššky alebo dvoch a viac tónov rôznej výššky hraných v kratšších hodnotách ako šštvrťová nota sa vyznačí notou, ktorej hodnota je súčtom vššetkých opakovaných nôt a jej nožžička sa prešškrtne -– prečiarkne krátkymi trámcami. Ich počet je taký, aký by mali mať opakované hodnoty vypísané v neskrátenej podobe:

Opakovanie skupiny tónov v tom istom takte sa označuje krátkou ššikmou čiarou:

Skratky na opakovanie taktu, tónov a skupiny tónov sa najčastejšie použžvajú v ručne písaných partitúrach a ručne rozmnožžovaných partoch pre jednotlivé hudobné nástroje hlavne z úsporných dôvodov.